Podľa posledného sčítania ľudu žije v Egypte niečo cez 60 miliónov obyvateľov, avšak dnešný odhady sa pohybujú rádovo o desať miliónov vyššie. Väčšina populácie sa zdržiava v oblastiach okolo rieky Níl, z čoho najviac obývanými oblasťami sú mestá. V Káhire dosahuje hustota obyvateľstva hocikde viac ako 80 tisíc obyvateľov na kilometer štvorcový.

Takmer 98% Egypťanov tvoria Arabi. Ďalšie jedno percento tvorí Beduíni, Beji, Núbijci a Berberi, to zvyšné potom cudzinci, ktorí v Egypte trvalo žijú, predovšetkým Francúzi a Gréci.

Etnický

Beduíni

Beduínmi, ktorých v Egypte žije približne pol milióna, myslíme kmene kočovných pastierov udržujúcich si dodnes svoj tradičný spôsob života. Putujú v púštnych oblastiach Sahary a Sinaja za čerstvú potravou, ako pre seba a svoje rodiny, tak pre stáda tiav a kôz. Kmene žijú veľmi zovretými životom. V čele stojí náčelník vážený pre svoju múdrosť a pozíciu hlavného sudcu. Muži sa starajú o zvieratá, obstarávajú potravu a vodu a chodia do miest vymieňať kože, mlieko a mäso za ryžu, cukor, múku, kávu a ďalšie suroviny. Ženy majú naproti tomu na starosť stany. Ručne je zhotovujú z kozích koží, stavajú tábor, keď sa kmeň niekde na pár dní usadí a búrajú, keď odchádza. Keď dôjde k rozvodu manželov, žene zostáva práve stan, zatiaľ čo muž odchádza so zvieratami. Beduíni sú tradične neuveriteľne pohostinní. Cudzinca bežne pozvú na pár nocí do tábora a ten im výmenou odovzdáva pri čaji správy o nových udalostiach.

Núbijci

Núbijci sú často považovaní za najstarší národ v dejinách. Egypťania neskôr Núbijsku krajine, známu tiež pod menom kráľovstva Kuš, pripojili k svojej ríši a prevzali mnoho z jej kultúrneho sedimentu. Kráľovstva Kuš, rozkladajúce sa od prvého nílskeho kataraktu južne od Elefantidy k šiestemu kataraktu, bolo faraónov vždy vysoko cenené a to predovšetkým pre svoje nemalá ložiská zlata. V jednom období staroveku dokonca zasadli núbijští králi na egyptský trón.
Dnes etnikum žije prevažne v oblastiach na hranici so susedným Sudánom, jeho pôvodné miesto osídlenie bolo totiž zatopené Asuánsku vysokou priehradou, dostavaná v roku 1970. Priehrada si vyžiadala presídlenie viac ako 60 000 ľudí a pochovala mnoho archeologických nálezísk, vrátane pôvodného miesta chrámu Abú Simbel sa rovnomennou Núbijsku dedinou.
Aj napriek nútenú zmenu životného prostredia si etnikum snaží uchovať svoj tradičný spôsob života ako sa dá. Zachovalo si tak napr správnej organizácii v čele s radou starších, avšak mnoho ďalšieho muselo ustúpiť priehrade.
Pôvodný núbijské zvyky a rituály sa všetky točili okolo Nílu, v blízkosti ktorého stáli dediny. Ľudia verili v riečnej duchmi, ktorí im, ak budú ich dobre uctievať, požehnajú a prinesú blahobyt.
Rieka sprevádzala človeka celým jeho životom. Novorodencov v nej bola kúpanie na znamenie, že preberajú jej silu a túžbu k životu. Novomanželia vykonávali každý zvlášť očistný rituál po obrade a ráno po svadobnej noci potom ešte jeden, tentokrát však už spoločne. Akonáhle žena odložila smútočné šat po smrti manžela, šla zo seba umyť zármutok opäť do Nílu. Pěkný článok v angličtine o núbijské Abú Simbel

Berberi

Berberská menšina žije v Egypte na severozápade, prevažne okolo oázy Siva.
Vyznačuje sa predovšetkým pevným súdržným životom, riadeným nepísanými pravidlami, ktoré uplatňuje vždy najváženejší člen spoločnosti.
So súdržnosťou ide potom ruka v ruke určitá uzavretosť. Berberi neradi riešia svoje problémy s cudzincami. Snaží sa čo najviac vyvarovať ich vplyvu a tým uchrániť svoj tradičný spôsob života. Z toho ale už veľa nezostalo … len pár ľudí sa dnes venuje starým remeslám, prevažne hrnčiarstva. Postupne miznú pôvodné odevy (bohato vyšívané šaty), len s veľkými ťažkosťami by ste našli ľudí, ktorí ešte dobre ovládajú starý berberské jazyk tamazigh.
Berberi sa v žiadnom prípade necíti byť Egypťanmi a štát je pre nich niekým, kto stavia asfaltové cesty, ktoré postupne vytláčajú tradičné ťavie karavány.